Ako v každej komunite, aj medzi potápačmi nie sú vždy ideálne vzťahy. Sú to ľudia, a ľudia majú emócie, záujmy, dojmy a predsudky. Jedným z fenoménov komunít je tzv. skupinkovanie. V potápaní to znamená, že niektorí inštruktori si zakladajú, aby boli vnímaní ľudmi, ktorí sa okolo nich pohybujú, ako jediní správni a všetkému rozumejúci. A nie je vhodné a prípustné, aby sa „jeho“ potápač potencionálne obhliadol po inom inštruktorovi. Veď čo ak by náhodou zistil, že všetko je to iba dymová clona a umelá hmota.

V jeden príjemný slnečný deň, sme sa s parťákom a novým kurzistom dohodli na potápaní na jazere Veľké Košariská. Nebudem menovať osoby a obsadenie, ale lokalitu áno, lebo je dôležitá. Jazero zaberá plochu asi 1000 x 500 m a je 40 m hlboké. Voda je v hĺbke pod 20-25 m permanentne studená 4 stupne. Takže je tu viacero faktorov, ktoré robia potápanie na tejto lokalite obtiažne. Hlavne pre začiatočníkov a ľudí, ktorí nevedia odhadnúť svoje možnosti a schopnosti.

Po vynorení sme videli, že k našim autám pribudli ďalšie. Ako sme tak vychádzali, súčasne do vody vchádzali ďalší potápači. Človek, ktorý trochu sleduje čo sa okolo neho deje, tak si vie zaradiť ľudí “kam patria”. Zámerne to píšem do úvodzoviek, nakoľko to v tomto prípade znamená, že patria do košiara inštruktora, ktorý je známy skupinkovaním. Preto k ich výbave patrí ne-pozdravenie a divné pohľady. Veď sú predsa našampónovaní a nainfikovaní tými správnymi informáciami. Ale to nie je podstatné. Podstatné je to, čo sa udialo neskôr.

Bol som si ešte pri vode zobrať skúter a stage, a preto som počul ich plán ponoru. Tak som mal presnú predstavu ako ich ponor bude vyzerať. Bubliny potápačov na OC jasne ukazujú, kde sa potápači nachádzajú a čo asi robia.

Zanorili sa a my sme sa dali do debrífovania nášho ponoru. Po čase sme si všimli, že sa trojica postrácala. To sa stáva menej skúseným potápačom relatívne často. Ale sranda začala, keď sa jeden potápač vynoril na hladinu. Druhý sa motal dookola a podľa veľkosti bublín bol ešte dosť hlboko. Tretí plával pod vodou k brehu, ale iným smerom ako tam, kde sa zanorili.

Po cca piatich minútach, sa vynoril druhý potápač a začal komunikovať (už na dosť veľkú vzdialenosť) s tým čo sa vynoril ako prvý. Tento už plával po hladine k brehu a nečakal na nikoho. Riešili že sa stratili a kde môže byť ten tretí. Bolo viac než jasné, že o ňom nemajú najmenšiu predstavu a že ani oni sami o sebe nevedeli a našli sa až na hladine. Po niekoľkých nadávkach a dohadovaniach, priplávali k brehu. Stále nevideli toho tretieho, lebo ten im odplával do malej zátoky, kde ho nemohli vidieť. Ako tak stáli na pri brehu a pátrali očami po hladine, počuli sme ako sa bavia a riešia kde je tretí “… nemám ani tušenie…”, “… zmizol…”, “…kde si bol ty, nevidel si ho?”. Keďže sme videli toho tretieho a bolo nám jasné, že je všetko v poriadku, tak sme situáciu len pozorovali. Iba sme to okomentovali slovami “keď sa vynorili, mohli na nás zakričať či nevidíme na hladine bubliny”. Stáli sme na kopci s perfektným výhľadom na celé jazero. Evidentne im hrdosť a frajerstvo nedali šancu, aby sa znížili k tomu a niekoho od “konkurenčného” inštruktora oslovili.

No ale keďže v ich správaní a komentovaní už bolo vidieť, že im nie je všetko jedno a že fakt sa obávajú toho najhoršieho, tak sme im zakričali či je všetko v poriadku. Nechceli sme sa im miešať do situácie a dali sme im šancu zachovať si tvár. Odpoveď bola šokujúca a preto píšem tento blog. Na otázku “Chalani, všetko je OK?”, nám prišla odpoveď: “Jasné, žiadny problém”.

Takže nie je problém, že práve stratili parťáka o ktorom vôbec netušia kde je a čo sa mu stalo. Či niekde neleží na dne a nedýcha, keďže pozerajú na hladinu a nikde nevidia bubliny. Dôležité bolo ukázať, že oni pomoc nepotrebujú od niekoho koho ich inštruktor nemá rád.

Keby to nebolo tragické, tak by to bolo komické.

Peter Kubička