… scéna z obchodu: pri pokladni stojí starý, asi tak 60 ročný ošumelý pán a v košíku chleba a strúhanka. S dcérou počujeme dialóg “- Ak budete na tú strúhanku mať, tak si pre ňu prídite. – A ako máte zajtra otvorené? – Teraz už končime a dva dni je zatvorené. – Ale ja tú strúhanku potrebujem…” ten hlas sa nedá opísať písmenami.

Pozreli sme s dcérou na seba a nie je k tomu čo dodať, prakticky naraz sa ho pýtame koľko mu chýba. Odpoveď je 42 centov. Pocit Vianoc a pohody je v momente preč. Nepríjemná chuť v ústach a strašný hnev, to sú okamžité pocity. Dávam mu dve eurá a po zaplatení odchádzame z obchodu. Po nastúpení do auta sa s dcérou opäť na seba pozrieme, ale žiadne slová nie sú potrebné… musím ísť späť! Čakám ho pred obchodom, ale nechodí. Pred pokladníčkami nechcem riešiť tieto veci, tak čakám. Po asi 5 minútovom čakaní mi to nedá a idem dnu. Vidím ho medzi regálmi a z tých mojich 2 eur mu zostali nejaké drobné a tak si prehŕňa v dlani mince, motá sa medzi regálmi a hľadá “čo si ešte môže dovoliť”. Idem za ním a pýtam sa ho či si chce ešte niečo kúpiť. Hovorí že áno, že by chcel zápalky a nejaké cigarety. Pýtam sa ho či nemá aspoň nejaký príjem? … aj keď mi je jasné čo mi asi povie. Odpoveď ma však úplne dostala… “dostávam mesačne 60 EUR”. Strácam slová, chuť v ústach je neidentifikovateľná a ani neviem či sa dá k tomu niečo povedať. Vytiahnem peňaženku a dám mu všetky peniaze čo mám pri sebe, vrátane papierových a mincí. Nie je to veľa z môjho pohľadu, ale z jeho je to skoro polovica mesačného príjmu. Ďalej len hmlisto vnímam čo mi hovorí, ja nie som schopný nič dodať a ani popriať pekné Vianoce, ako to v týchto dňoch hovorím každému koho stretnem. Toto nie sú Vianoce, toto nie je predsa normálne. Ako si tento štát predstavuje existenciu ľudí, ktorí evidentne nemajú šancu mať normálny príjem. Týchto ľudí nikto nezamestná, nemajú šancu normálnou cestou zvýšiť svoj príjem a ako tak žiť. Ako si tento štát myslí, že nebude drobná pouličná kriminalita vyplývajú z absolútne bezvýchodiskovej situácie? Je mi zle z Fica, najväčšieho pokrytca akého poznám. Blesknú mi v hlave všetky tie jeho megaškandály kde sa rozkradli miliardy, ale aj tisíce na kvety na ministerstve školstva, a ako to všetko bagatelizuje, vysmieva sa z toho, kryje to, odmieta odpovede na otázky, schováva sa. Nie, nejdem riešiť politiku, ani pravicu, že by boli lepší. Ale neviem prečo Fico mi ako prvé a jediné bleskol hlavou po tom ako mi tento pán povedal o príjme 60 EUR za mesiac… 60 EUR a na druhej strane rozflákané a rozkradnuté strašné peniaze a Fico to všetko kryje. Tento štát nemá perspektívu, Robert Fico ako symbol absolútneho pokrytectva a hnusu. Tento “sociálny demokrat” nám dennodenne chce nahovoriť klamstvá a vyvrátiť že biela je biela a čierna je čierna. Neviem skončiť pozitívne, neviem v tomto momente priať krásne Vianoce. Mám pred očami dva symboly: toho starého pána s pár centami v dlani ako predstaviteľa ľudí, ktorí skutočne žijú na hranici nulovej kvality života. Na druhej strane prezidentského kandidáta Roberta Fica ako predstaviteľa štátu a pokrytectva nonplusultra. Toto musí raz skončiť. Keď sa vyberie viac daní, viac sa rozfláka. Dane nepôjdu na to, aby títo ľudia na okraji spoločnosti mali viac ako 60 EUR. Nie, nie som za to aby sa každému rozdávalo. Ale takto to proste nie je normálne ako to teraz je.

Peter Kubička