Potápanie je pre mnohých jednou z dovolenkových aktiví. Ale existujú aj ľudia, pre ktorých potápanie má hlbší význam, či do konca je to ich práca. Ak vás baví práca, ktorá je pre vás aj koníčkom, tak sa zamýšlate nad množstvom súvisiach vecí. Zamyslel som sa nad tým, ako sa posunulo potápanie za tých 30 rokov, od kedy som sa začal potápať.

Peter Kubička vo francúzskej jaskyni Fontaine du Truffe

Nedávno som robil rozhovor a novinárka mi položila veľmi dobrú a zaujímavú otázku: “Kam sa podľa mňa posunulo potápanie za tých 30 rokov od kedy som sa začal potápať?“.

Peter Kubička a Karel Wilhelm (zľava doprava) vo francúzskej jaskyni Fontaine du Truffe

Táto otázka ma naozaj zaujala a začal som nad ňou rozmýšľať, pretože už dlhšie premýšľam nad niečím podobným a ešte sa mi nepodarilo sformulovať logický záver. Pokúsim sa o to v tomto blogu. Je to totiž veľmi aktuálna téma. V poslednej dobe sa stále viac ukazuje, že ono sa toho v potápaní mení veľmi veľa, ale predovšetkým ide o to, akou stratégiou a akým spôsobom.

Tak si poďme trochu zafilozofovať. Je mi jasné, že 99,99 % potápačov toto nerieši a robí iba to čo ich naučili v kurze. Je to ich jedno z hobby a dovolenková aktivita. Preto preniknutie do podstaty a okolnosti nie sú pre nich zaujímavé. Ale existujú potápači, ktorí sa zamýšľajú nad širšími súvislosťami ako potápanie funguje a pre nich je určený tento text.

Aby sa mi ľahšie posúvalo v téme, zvolil som si niekoľko kľúčových slov:

• Adaptácia
  To, čo mi ako prvé napadá, vychádza z nedávneho rozhovoru s Mirom Rozložníkom, kde sme preberali možnosti presunu znalostí z výuky pokročilého potápania do výuky astronautov pre dlhé lety ku vzdialeným planétam, kde nie len otázka prežitia, ale predovšetkým adaptácie na prostredie. Práve v jeho poznámkach ma zaujalo slovíčko adaptácia a okamžite sa mi to zhmotnilo, že toto je to čo vnímam a neviem jedným slovom pomenovať. Pokúsim sa to vysvetliť ako to myslím. Výuka a taktiež samotná realizácia ponorov bola vždy orientovaná na prežitie. Tomu zodpovedali postupy a prístup k technike. V posledných rokoch je však posun práve k adaptácii na toto prostredie a jeho rovnaké využitie ako sme zvyknutí na suchu. Znamená to, že pod vodou nebojujeme s pohybom, ale vieme sa v ňom rovnako dobre a prirodzene pohybovať ako na suchu, samozrejme s fyzikálnymi odlišnosťami tohto prostredia. Preto by sa to dalo popísať takouto jednoduchou schémou posunu v prístupe k potápaniu: prežitie >>> adaptácia.
  Ďalšou zložkou adaptácie je pohyb pod vodou, ktorého základom je absolútna stabilita, ktorá je fundamentom pre pohyb všetkými smermi, t.j. plné využitie 3D priestoru. Práve pohyb všetkými smermi a rotácia v ľubovoľnom smere bez použitia rúk, je to čo sa v potápaní tak veľmi a zásadne zmenilo.
• Myslenie
  Mysliaci potápač je pre väčšinu asi neznámy pojem v súvislosti s potápaním. Je to pojem, ktorý zavádza UTD, resp. Andrew Georgitsis. Treba do toho trochu vhupnúť, aby sa pochopilo čo to v ďalšom pláne znamená lebo prvoplánovo to môže zavádzať k úplne inej interpretácii významu. Má to hlboký zmysel a logiku. Preto ak je primárne výuka orientovaná na generovanie tzv. mysliaceho potápača, výsledkom je komplexný prístup v ktorom sa zbierajú všetky najnovšie poznatky o ktorých tu píšem. Slovné spojenie “používať hlavu” v kontexte s potápaním poznám od roku 2001 v súvislosti s konceptom DIR, kedy som sa s ním stretol prvykrát. A toto slovné spojenie aj veľmi často využívam lebo vystihuje pointu. Ale v kontexte spojenia “mysliaci potápač” je to iba stredná škola. Mysliaci potápač je už naozaj vyšší dívčí.
  Neviem či je všeobecne známe, ale keď zanoríme hlavu pod vodu, náš mozog sa prepne do iného, podstatne redukovaného módu. A naučiť ho neprepínať je to kľúčové. Dá sa to, ale chce to poznať cieľ, iba tak sa dá zvoliť správna cesta. Inak si myslíme, že to vieme, ale ak nám niekto nevysvetlí o čo presne ide, daný cieľ netrafíme a tak ani nevieme nájsť správnu cestu. Myslenie rovnako ako na suchu tak aj pod vodou znamená nie len mechanické opakovanie naučených vecí. Znamená udržanie si kreativity a chápanie súvislostí. S tým ide ruka v ruke plné vnímanie prostredia a situácií. Zvykne sa to označovať ako Awareness (niečo v zmysle povedomia že viem a naplno si uvedomujem čo sa okolo mňa deje). Predtým bolo typické, že sa pred ponorom urobil plán, na výpočty dekompresie sa používali tabuľky, ktoré neskôr nahradili potápačské počítače. Ale zásadný posun je ten, že plán ponoru je v niečom úplne inom a je ním cieľ ponoru. Všetko ostatné je robené počas ponoru tzv. on-the-fly. Dá sa to iba tak, že sa vopred poznajú spoločné procedúry, postupy a tímové správanie. Je to niečo ako keď idete do kina a váš cieľ je pozrieť si film. Nepotrebujete sa s partnerom dohodnúť, že treba kúpiť lístky a nájsť vaše miesto. To je každému jasné, jedine v prípade organizácie činnosti si podelíte kto tie lístky kúpi. Klasické plánovanie ponoru zahŕňa práve takého “kupovanie lístkov”. Moderné plánovanie to má automaticky v procedúrach a to čo rieši “za letu” je flexibilita podľa toho ako sa situácia vyvíja. Focus je na dosiahnutie cieľa, v tomto prípade užiť si film.

Ponor na vrak v Baltskom mori. F. Ondruš, M. Papala, P. Kubička (zľava doprava)

• Konfigurácia
  Vôbec teraz nebudem rozoberať to, že do potápania vo veľkom prišli rôzne najnovšie potápačské počítače, ktoré považujem pre mysliaceho potápača za výrazný krok späť a ich úplne nevhodné algoritmy počítania dekompresie. Taktiež nebudem riešiť masový nástup rebreatherov, predovšetkým CCR lebo pSCR bola len v podstate krátka odbočka, ktorá v danom čase poslúžila splneniu určitých cieľov na daných lokalitách. V CCR a predovšetkým eCCR je taký, s prepáčením, bordel, že to už konečne volá po nájdení rovnakej zmysluplnej filozofii ako bolo DIR pre otvorený okruh (OC). Chaotické konfigurácie, neergonomické riešenia, vylepšovanie iba technických riešení a jednotlivých prvkov, z nich robia v podstate inžinierske stroje, ale chýba im potápačský prístup. Taktiež nebudem riešiť slepú odbočku, ale extrémne módnu, ktorou je sidemount pre otvorenú hladinu (OW), prípadne na lokality, kde je backmount podstatne efektívnejší. Sidemount je koláč, ktorý vyzerá skvele na tanieri, ale bruchu neprináša žiadny efekt. Po čase keď ho zjeme prídeme na to, že sme to urobili zbytočne. Sidemount má jediný význam v miestach a na lokalitách, kde má backmount logické limity. Klasické poňatie sidemount konfigurácie deformuje dlhoročné návyky z backmount potápania a je plný kompromisov. Výnimkou je Z koncept od Andrewa Georgitsisa, ktorý spája výhody sidemount umiestnenia flaší a kompatibilitu s backmount návykmi (protokoly).
  Čo však budem rozoberať a považujem to za kľúčové v konfigurácii je unifikácia. Na jej výhody už dávno prišli armády, polícia, ale aj záchranári. Popísať všetky jej výhody pre potápanie by vyžadovalo dlhý a rozsiahly článok. Preto len zodpoviem na otázku, prečo je to zásadné z pohľadu konfigurácie. Unifikácia prináša do systému zameniteľnosť, predvídanie porúch, znalosť partnerovho výstroja a jeho efektívnu opraviteľnosť. Samozrejme nejde o značky, farbu a pod. To je len povrchné kĺzanie po povrchu tých, ktorí nepochopili jej význam.
  Konzistentnosť je asi najdôležitejší prvok pri konfigurácii. Vychádza z pochopenia ako funguje ľudský mozog. Taktiež zásadným spôsobom ovplyvňuje upgrade a downgrade výstroja, aby všetko fungovalo ako LEGO skladačka. Je dôležite aby veci do seba zapadali a nebolo treba meniť prvky skladačky podľa toho čo sa k nej pripája alebo odpája.
  Veľmi dôležitou súčasťou prístupu ku konfigurácie, ktorú nemôžem obísť je zavedenie prístupu “čo pod vodou nepotrebujem, pod vodu neberiem”. Pre mnohých veľmi kontroverzný prístup, ale ak ho potápač pochopí, je to pre neho obrovský posun vpred z hľadiska efektivity, bezpečnosti a jednoduchosti potápania. Prave tieto tri prvky generujú fundament potápania a ním je zábava a pohoda počas ponoru. Tzn. potápač si to poriadne užije.
• Efektivita
  Jednoducho (easy), efektívne, bezpečne a hlavne fun.
  Slovo efektivita používam mimoriadne často. Vyjadruje pre mňa to zásadné a kľúčové. Je tam zhmotnené všetko a rozobrať ho viac by vyžadovalo dlhší text. Aj keď riskujem, že každý si pod tým môže vysvetliť niečo iné. Pre mňa je efektivita to, čím sa riadim pri výuke, pri vysvetľovaní čo a ako urobiť, ako navrhujem veci na potápanie, ako sa snažím riadiť čas a organizovať potápačské akcie. Verím, že efektivita je kľúč k bezpečnosti, jednoduchosti, t.j. k základnej a všeobecnej funkcionalite a vo finále znamená najvyššiu formu bezpečnosti. Práve to, že do potápania sa zaviedlo slovíčko efektivita, ho odlišuje od predchádzajúcich rokov. Cez efektivitu vieme posúdiť konfiguráciu, procedúry, postupy, dekompresiu, organizáciu a tímové správanie. Myslím, že je to jeden z hlavných posunov v potápaní, ktorý nastal.
• Tímovosť
  Pre potápanie bolo vždy typické mať partnera (buddy). Ale jeho rola sa orientovala na úlohu byť ako potencionálny záchranca, prípadne niekto s kým zdieľame zážitky. To čo sa v posledných rokoch zásadne mení je zameranie na tímovo orientované potápanie. Je to nie len z pohľadu vedieť si pomôcť, poradiť a pod. Ale predovšetkým orientácie na cieľ ponoru, kde tím je podstatne efektívnejší ako samostatný potápač.
• Výuka
  Zásadný posun vo výuke, ktorý vidím je v tom, že sa do nej včlenil jeden kľúčový prvok a ním je schopnosť predvídať a odhadovať riziká počas ponoru. Hovorím tomu “byť tri kroky pred situáciou”. Ďalšou vecou je, že do potápania sa dostal fenomén, ktorý nazývam: mať nadhľad a prehľad nad ponorom. Práve naučenie týchto dvoch aspektov, odlišuje dobrého a horšieho inštruktora.
  

  Potápanie v Slovenských opálových baniach. P. Kubička a P. Buzzacott (zľava doprava)

• Technické potápanie
  Najväčší posun, ktorý potápanie hmatateľne zažilo je rozvoj technického potápania a záujmu o neho. Predovšetkým vnímaním potápania a jeho rozvojom. Rekreačné potápanie ustrnulo niekde v 80 rokoch a to čo sa pridalo sú iba farbičky, design, cingrlátka a pod. Skutočne sa rekreačné potápanie nijako zásadne neposunulo. Jedine čo sa mení, je zásadné a výrazné zjednodušovanie výuky a tým pádom znižovanie náročnosti na vedomosti a zručnosti (skills) potápačov. Na druhej strane to však treba chápať aj v kontexte zavedenia určitých pravidiel preto to neznamená ohrozenie bezpečnosti. Z potápania sa stala dovolenková aktivita a ak by sa neposunula výuka ku zjednodušeniu, tak by iba málo ľudí využilo potenciál, ktorý rekreačné potápanie má. Keď som sa pripravoval na svoje prvé skúšky (z dnešného pohľadu základný kurz), trvalo mi vyše polroka tvrdej dennodennej prípravy, kde som musel ovládať absolútne všetko z potápania čo sa týkalo fyziológie, fyziky, techniky (ešte aj ako funguje kompresor na plnenie flaší a to do posledného detailu), záchrany a pod. Aj tak nakoniec bolo pri skúškach úspešných len necelých 40 % uchádzačov. Keď som to urobil na prvý krát, tak mi v klube gratulovali ako k ukončeniu diplomovej práce. Podmienky, skúšky a nároky boli absolútne na hrane potrebnosti využiteľnosti. Z dnešného pohľadu to neľutujem, ale pre typické rekreačné, t.j. príležitostné potápanie to považujem za zbytočné zaťažovanie informáciámi, ktoré aj tak dotyčný potápač nevyužije. A ak ich bude potrebovať, vo vyšších kurzoch technického potápania si ich nájde. To čo vlastne všetko samotné potápanie posúva ďalej je práve rozvoj technického potápania. S tým súvisí aj zmena myslenia a hľadanie ciest konfigurácie, ktorých vrcholom a historickým prevratom je DIR koncept (nie len konfigurácia, ale predovšetkým štýl myslenia).
• Vedomosti
  Dnešní špičkoví potápači vedia o potápaní obrovské množstvo informácií. Vedia s nimi pracovať, rozvíjať ich a posúvať hranice ďalej v rámci zachovania bezpečnosti. Dnes je úplne bežné, že sa dostávame ku vedeckým výstupom, organizujú sa seriózne meetingy, kde sa preberaju do detailov neuveriteľné podrobnosti. Takže sa dá povedať, že dnes sú potápači vybavený podstatne širším vedomostným infobackground-om ako predtým.
• Psychológia
  Toto je jediná vec, ktorá sa nepodpísala doteraz na vývoji potápania. Ja osobne v tom vidím obrovský potenciál lebo pochopenie ako ľudský mozog funguje, ako a prečo sa práve tak a tak správame, nás posunie obrovským krokom dopredu pri predvídaní, odhadovaní rizika, ešte lepšom tímovom správaní, ale aj hľadaní efektívnejších konfigurácií.

Ponor s pSCR a DPV. Peter Kubička a Martin Papala (zľava doprava)

Hmmm, neodpovedal som jednou vetou ako som si pôvodne naplánoval. Zatiaľ to nie je tak jednoduché, ale som rád, že som si aspoň urobil základný poriadok v pojmoch a témach. Možno sa z toho časom podarí naformulovať tú kľúčovú vetičku 🙂

Ak vás tento blog podnietil k myšlienkam, prípadne by ste mi chceli napísať, neváhajte.

Peter Kubička