Pri výuke som sa častokrát stretol s problémom, že niektoré časti teórie alebo praxe, ktorú vyučujem nepokrýva žiadna certifikačná agentúra. K obsahu kurzu som dospel vlastnými skúsenosťami a využívam v ňom vlastné know-how. Preto ho nie je možné certifikovať a jeho skončenie oceniť plastovou kartičkou, ako symbolickú cenu za vynaložené peniaze.
Keďže viem, že každý za svoje investované peniaze očakáva protihodnotu, tak tieto kurzy sú pre mňa o to náročnejšie, že kurzista si z nich musí niečo odniesť. No a pokiaľ to nie je plast v podobe kartičky, tak to musí byť nie čo iné. V tomto prípade je to reálna hodnota v podobe reálnych a faktických informácií a skúseností.
Medzi potápačskými inštruktormi je populárna teória, že slabého kurzistu odbijete certifikátom. Jemu dáte dojem, že už všetko vie a kurz môže ukončiť. Vo väčšine prípadov to funguje a reálne nevie zistiť či je tomu tak. Niečo sa naučil a mám pocit po potľapkani po ramene, že všetko je ok.
Pri bezkartičkových kurzoch musím spraviť všetko, aby kurzista dostal reálnu protihodnotu a naozaj si cenil, že svoje peniaze nevyhodil nadarmo. Ono aj slabý kurz s kartičkou predsa len má hodnotu lebo pokiaľ sa dotyčný ide niekde potápať, tak už má svoj certifikát a má pokoj. Druhý kurz si robiť nemusí lebo častokrát ide len čiste o získanie “vodičského” oprávnenia na potápanie.
Do bezkartičkových kurzov sa mi hlásia skutoční záujemci o danú problematiku. Tí ktorí len potrebujú kartičku a základné informácie tieto kurzy nevyžadujú, sú im reálne zbytočné. Netreba si klamať, že väčšina ľudí berie potápanie ako hobby a spestrenie dovolenky, tak načo by sa snažili získať informácie, ktoré sú pre bežné potápanie navyše.
Ja mám bezkartičkové kurzy a semináre veľmi rád. Stretávam sa v nich s ľudmi s ktorými sa dobre spolupracuje lebo cítim obojstranný záujem.
Peter Kubička